Jazda po cykloceste býva horor. Hľadajú sa pravidlá

summer-ray-of-sunshine-bikes-bicycles

Český spravodajský portál idnes.cz sa v jednom zo svojich článkov zameral na často rozoberaný problém spolunažívania cyklistov, chodcov a korčuliarov na cyklocestách. Podľa neho ide o najdiskutovanejšiu a najvýbušnejšiu tému medzi užívateľmi cyklotrás – a hlavne tých vo veľkých mestách, ktoré sú častokrát až nebezpečné. Jednoduchý návod a pravidlá neexistujú, je preto dobré riadiť sa zdravým ľúdským rozumom, byť ohľaduplný a priateľský.

Čo hlas, to názor. Všetci tomu rozumieme a všetci samozrejme dopredu vieme, ako máme na cyklocestách jazdiť. Bohužiaľ, nezriedka len do momentu, kedy dôjde na konkrétne situácie a otázky. Ako jazdiť, ako predbiehať, kto má kedy prednosť, ako sa tam pohybovať s malými deťmi? Na to sa názory líšia a ani odborníci sa nezhodujú, ako niektoré situácie riešiť. Poďme preto skúsiť nájsť všeobecne platné pravidlá pre premávku na frekventovaných mestských cyklocestách, ktoré sa budú riadiť predovšetkým zdravým rozumom.

Pravidlá pre cyklistov a korčuliarov, kolobežkárov a lyžiarov na kolieskových lyžiach pomohli zostaviť Martin Raufer (šéfredaktor časopisu Velo), Josef Dressler (majster v ovládaní bicykla a učiteľ jazdy na bicykli), Karel Studnička (Ski a Bike Centrum Radotín) a Daniel Mourek (viceprezident Európskej cyklistickej federácie).

Ako jazdíme?

  • Jazdíme vždy vpravo.
  • Sme ohľaduplní, sústredení, predvídame.
  • Prispôsobujeme rýchlosť a spôsob jazdy danej situácii, hustote premávky, podmienkam a povrchu cyklocesty. Pozor, niekedy to znamená ísť skutočne až krokom, prípadne zastaviť.
  • Od určitého momentu, kedy narastá hustota premávky, nejazdíme na úzkej mestskej cykloceste vedľa seba, aby sme neohrozili ani neobmedzili cyklistov, korčuliarov alebo chodcov v protismere.

Ako sa vyhýbame, predbiehame?

  • Vyhýbame sa a predbiehame vždy vľavo. Nikdy nepredbiehame sprava. Pri predbiehaní vždy skontrolujeme situáciu za nami, či niekto ešte rýchlejší už nepredbieha nás.
  • Predbiehame s dostatočným odstupom, aby sme ostatných nevystrašili a neohrozili. Prípadne aj znížime rýchlosť a na užších miestach je ideálne nejaké minimálne zvukové upozornenie, cinknutie zvončeka, slovíčko „s dovolením“, „ďakujem“…

Kto a kedy ide prvý?

  • V úzkom mieste má prednosť ten, kto do miesta zúženia vchádza prvý. Tak to v konečnom dôsledku funguje aj v cestnej premávke. Ale pozor, nie každý s tým automaticky počíta, preto je lepšie vždy spomaliť.
  • Dôležitý je zároveň očný kontakt, jemné gesto a následné poďakovanie. Každopádne, ak dáte prednosť vy, nič tým nepokazíte. Naopak, atmosféra na cykloceste bude príjemnejšia, priateľskejšia.

 Ako v zjazdoch, stúpaniach a tam, kde sú prekážky?

  • To je veľký problém. Ani naši experti sa nezhodli. Jeden usudzuje, že v mieste stúpania/zjazdu by malo platiť podobné pravidlo ako pri výlete na bežkách. Prvý ide ten, kto mieri dole (za predpokladu, že nemá v ceste prekážku). Naopak, čaká ten, kto ide nahor, prípadne ten, kto má v ceste prekážku – stĺp osvetlenia, chodca, pomalého cyklistu atď. Ale…
  • Iní upozorňujú, že pravidlá pre bicykle by sa skôr mali približovať pravidlám pre autá. A tie sú presne opačné – prednosť má ten, kto ide nahor a dáva ju ten, kto mieri dole. To preto, že ten, kto ide hlavne v prudkých pasážach nahor, by sa po zastavení ťažko znovu rozbiehal.
  • Veľmi teda záleží na citlivom odhade situácie a skúsený, zdatný cyklista, by mal dať radšej prednosť tým menej skúseným. Muži ženám a deťom, mladší jazdci starším atď.
  • Ten, kto už raz dostal prednosť v zjazde, samozrejme, nesmie ísť ako blázon bez ohľadu na ostatných (Čo sa, bohužiaľ, veľmi často stáva. Zdatnosť a skúsenosť neznamená automaticky opatrnejšiu jazdu. Všimnite si, koľko cyklistov v zjazdoch aj v relatívne úzkych miestach ide príliš rýchlo bez akéhokoľvek spomalenia a ohľadu na ostatných).

Nebojme sa zastaviť, prípadne zoskočiť z bicykla

  • Hlavne veľmi športoví cyklisti, bohužiaľ, neradi spomaľujú, zastaviť pre nich znamená skoro potupu. Práve oni, často skúsení jazdci, ktorí majú za sebou už tisíce najazdených kilometrov, by mali ísť príkladom v ohľaduplnosti. Sú miesta, kde je lepšie zastaviť a dokonca zoskočiť, poprípade chvíľu bicykel tlačiť. Tréning sa tým predsa nepokazí. A bezpečnosť všetkých sa mnohonásobne zvýši. Osobne odhadujem situáciu tak, že v zjazde prinajmenšom spomaľujem a nedovolím, aby protiidúci cyklista musel kvôli mne v stúpaní zastaviť.

Cyklista alebo korčuliar?

  • A kto má mať prednosť v zložitejších situáciách? Cyklista alebo korčuliar? Nie je to nikde ničím stanovené, ale znalci sa prikláňajú k názoru, aby cyklista dal v takýchto situáciách prednosť korčuliarovi, ktorý má obmedzenejšie možnosti manévrovania a hlavne brzdenia.

Kedy sa cykloceste úplne vyhnúť?

  • Naozaj rýchli účastníci premávky (športoví cestní cyklisti či korčuliari závodníci) na prehustenú cyklocestu nepatria. Hlavne vtedy, keď je ich jazda súčasťou tréningu. Mali by kvôli veľkej rýchlosti, ktorú dokážu vyvinúť, hľadať iné možnosti.
  • Niet sa čo čudovať dobrým a rýchlym cestným cyklistom, keď namiesto po preplnenej cykloceste idú po vedľajšej ceste. Je to pre nich aj pre ostatných skrátka bezpečnejšie a prípadná policajná kontrola by tento „prehrešok“ proti pravidlám mala tolerovať.

Nechajme doma sluchátka

  • Na relatívne úzku a zároveň frekventovanú cyklocestu sluchátka v ušiach jednoducho nepatria. S nimi sa stávame „ignorantmi“, ktorí kašlú na to, čo sa deje okolo nich.
  • Tým, že si nasadíme sluchátka, vytvárame okolo seba iba pomyselnú ulitu, ktorá nás ale nijako neochráni od kritickej situácie. Práve naopak naopak…

Pozor na deti

  • Samostatnou kapitolou je predbiehanie rodín s malými deťmi. Neriešme v tejto chvíli, či na prehustenú cyklocestu takáto rodina patrí alebo nie. Jednoducho tam už je a my sa musíme prispôsobiť a nikoho neohroziť. Mali by sme maximálne znížiť rýchlosť, v prípade potreby až do úplného zastavenia, a včas upozorniť (hlasom, zvončekom), že deti – skupinku obchádzame.
  • Pohyb s malými deťmi je na frekventovanej cykloceste jednou z najnáročnejších disciplín. Ideálne je, keď sú deti už samostatné, ovládajú bicykel a nekľučkujú po trase. Mali by ísť vždy vpravo medzi rodičmi (otec vpredu, matka vzadu alebo naopak). Mali by byť poučené, v medziach možností strážené, ale zároveň rodičia musia vždy počítať s krízovou eventualitou, že deti môžu náhle vybočiť zo smeru.

Kedy s malými deťmi na frekventovanú cyklocestu?

  • To je skutočne zásadná otázka. Viem, že sa to niekomu nebude počúvať dobre, ale zjednodušene povedané vtedy, deď už sú detičky aspoň trošku samostatné. Do tej doby je vhodné nájsť iné možnosti. Prázdnu, ale vzdialenejšiu cyklocestu, širokú rovnú lesnú cestu, atď.
  • Podobné je to aj s psíčkarmi, ktorí nemajú psíky na vôdzke, alebo ich majú, naopak, na tzv. dlhej naťahovacej vôdzke. Pán ide vpravo, pes na dlhej vôdzke na druhej strane cyklocesty. To, samozrejme, na cyklocestu nepatrí, vznikajú tým extrémne nebezpečné situácie.

Keď už s deťmi, tak ako?

  • Dieťa na sedačke je lepšie mať za sebou, je to preň bezpečnejšie. Je iluzórne myslieť si, že dieťa ochránite, keď naň uvidíte. Skôr naopak – hrozí, že sa budete viac venovať dieťaťu než riadeniu a spôsobíte kolíziu. Ale je to zároveň otázka pocitu a individuálnej preferencie, možné je oboje. V sedačke za sebou je nutné myslieť na to, či sa dieťa do sedačky vojde aj s prilbou, koľko priestoru má od vášho chrbta, či mu váš batoh netrčí do tváre.
  • Zastávky pre deti nemusia byť príliš časté, ak majú drobci dobrú motiváciu, niekto s nimi komunikuje, zasväcuje ich do zaujímavostí, ktoré cestou môžu vidieť. Ak máte cieľ a splníte to, čo sľúbite, či už sú to preliezky, kúpanie alebo zmrzlina, tak dieťa väčšinou vydrží 20 minút aj viac bez zastávky.
  • Podobné je to s deťmi, ktoré samy bicyklujú. Ak majú bicykel zodpovedajúci ich vzrastu a schopnostiam, a naviac správne nastavený (často je podceňovaná výška posedu, detičky sa kopú do brady, nevyužívajú svoje sily a rýchlo sa unavia), vydržia prekvapivo veľa. Veľmi rýchlo totiž regenerujú, a tak stačia častejšie krátke zastávky.
  • Dôležitá je motivácia a cieľ. Aj sedemročné dieťa prejde denne desiatky kilometrov, ak pravidelne športuje a dospelý je mu sprievodcom, pomocníkom a nie generálom a strašiakom. Ak vie dieťa jazdiť rovno a po svojej strane, je dobré posielať ho dopredu, dať mu nejaký bod, kde vždy počká, alebo sa opatrne otočí a ide naproti – napríklad každá piata lampa a pod.

 

Zdroj: idnes.cz
Foto: www.pexels.com

zdieľať článok

NAD-banner-2020

NAD-banner-2020