Darmo plačeme nad morálkou vodičov a chodcov, keď Slovensko pozabudlo na absolútny základ: dopravnú výchovu na školách. A dopravné ihriská? Tie sme vymenili za byty, obchody či parkoviská.

Každá radikálna zmena prináša extrémy a nebolo tomu inak ani v roku 1989. Rozum nahradila slepá eufória a ničenie všetkého, čo sa z bývalého režimu zničiť dalo. Nanešťastie si to odnieslo aj to dobré, napríklad dopravná výchova a detské dopravné ihriská.

Kedysi boli stabilnou súčasťou vzdelávania na školách a ihriská stáli prakticky v každom väčšom meste. Lenže peniaze sa stali mocným pánom a tam, kde kedysi boli dopravné ihriská, postupne vyrástli výnosnejšie obytné komplexy, obchodné domy či parkoviská.

Nie je ihrisko ako ihrisko

Teraz musíme znovu objaviť koleso a za drahé peniaze postaviť to, čo tu už kedysi bolo. Podľa neziskovej organizácie Terra Grata máme na Slovensku niečo vyše 50 dopravných ihrísk, väčšina z nich však nezodpovedá technickým požiadavkám. V prvom rade preto, že sú malé.

Dopravné ihrisko by malo zaberať plochu najmenej 1 500 m², cesty by mali byť dlhé 400 až 1 000 m a jazdný pruh má mať šírku najmenej 1,2 m. Premávku musia usmerňovať vodorovné a zvislé značky a najmenej jeden semafor. Deti musia mať k dispozícii šatňu, sociálne zariadenia, helmy, chrániče a „dopravné prostriedky”.

Výstavba takéhoto ihriska bez náročných terénnych úprav stojí približne 200 000 eur. Problém mohli vyriešiť štrukturálne fondy, tu však ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja postavilo nepochopiteľnú prekážku. Schválenie financií podmienilo umiestnením ihriska v centrálnej zóne mesta. Nevieme si dosť dobre predstaviť, kam by ho investor v zastavanom centre vopchal. A to doslova.

Záujemcom preto zostáva iba kombinácia súkromného kapitálu a podpory zo strany samosprávy. K tomu musíme pripočítať náklady na prevádzku. Ak má ihrisko plniť svoj účel, ceny sa musia pohybovať v rádoch niekoľkých eur. Prevádzkovateľ síce môže požiadať samosprávu a ministerstvá dopravy alebo školstva o finančnú alebo materiálnu podporu, často však ide o symbolické sumy.

Prevádzkovanie detského dopravného ihriska ešte z nikoho milionára neurobilo. O to viac nás teší, že sa predsa našli investori, ktorí sa pustili do tejto neveľmi výnosnej činnosti. Zostáva len dúfať, že v štátnej aj súkromnej sfére budú pribúdať ľudia, ktorí si dôležitosť vzdelávania detí v oblasti dopravy uvedomujú a podľa toho konajú.

Dopravná výchova či z núdze cnosť?

Detské ihriska sú dôležité, no vzdelávanie na školách tiež. Ministerstvo školstva v roku 2007 schválilo učebné osnovy dopravnej výchovy pre základné školy. Toto rozhodnutie je určite krok správnym smerom. Lepšie povedané krôčik. Symbolický a nesystémový.

Dopravná výchova nie je samostatným predmetom, ale ukrýva sa v prvouke, vlastivede či telesnej výchove. Aj samotný rozsah je skôr symbolický. Učebná osnova na základných školách vymedzuje dopravnú výchovu na päť až osem hodín ročne, jedinou výnimkou je piaty ročník, keď je pre tento predmet určených 11 hodín.

Ťažko si predstaviť, čo sa žiaci napriek snahe učiteľov naučia. Celú situáciu komplikuje aj nedostatok dopravných ihrísk. Deti sú často odkázané na svoje bicykle, trojkolky či kolobežky a navyše máloktorý učiteľ je ochotný vziať na plecia zodpovednosť za prípadné zranenie dieťaťa v neštandardnom prostredí.

Hoci sa do vzdelávacieho procesu aktívne zapájajú aj policajti, ktorí navštevujú školy a zábavnou formou vysvetľujú deťom dôležité zásady správania sa na ceste, rozhodne to nestačí. Ministerstvá školstva, dopravy a vnútra by si mali uvedomiť, že vývoj situácie na cestách si vyžaduje systémové riešenia, a nie prístup v štýle „robme niečo, len aby sa nepovedalo”.

Lenže štát nie je jediný, kto by si mal vstúpiť do svedomia. Do dopravnej výchovy sa musia aktívne zapojiť aj rodičia a uvedomiť si obrovský vplyv ich vlastného správania sa ako účastníka cestnej premávky. Ak dieťa upozorní rodiča, že na semafore svieti červený panáčik, jednoducho musí zostať stáť. Čo sa asi zrodí v malej hlávke, keď rodič len mávne rukou a poďho štrikovať pomedzi autá? Dieťa vidí a vníma viac, ako si mnohí dospelí pripúšťajú. Aj jazdu na červenú, nadávky či agresívne predchádzanie.